Pračlovečia Pizza

Výživa a doplnky

Poznáš niekoho, kto by nemal rád pizzu? Asi by si ich vedel zrárať na prstoch jednej ruky. Žiaľ, tá „tradičná“ verzia z obyčajného cesta je síce chutná, no jej obsah lepku by rozleptal črevo aj nosorožcovi.

Čo keby som ti ukázal ako si môžeš vyrobiť pizzu, ktorá chutí minimálne tak dobre ako tá klasická a je úplne bez vedľajších účinkov? Presne takú tu pre teba dnes mám…

Tentokrát sa nebudem rozpisovať o tom, aký škodlivý je pre teba lepok prítomný v pizzi, ktorú konzumuje väčšina smrteľníkov. O tom sa môžeš dočítať napríklad v článku o 6 najhorších potravinových ingredienciách.

Pôjdem rovno na vec a ukážem ti, ako vyrobiť pizzu vhodnú aj pre toho najortodoxnejšieho Moderného Pračloveka. Tajomstvo takejto pizze spočíva v karfiolovom ceste, ktorého výroba je síce o niečo pracnejšia ako vytočenie čísla najbližšej pizzerky, alebo kúpa hotového korpusu z mrazničky hypermarketu, no stále dosť jednoduchá na to, aby to stálo za to.

Tu je postup na jeho výrobu:

Ako vyrobiť karfiolové cesto

Čo potrebuješ:

Okrem hrnca budeš potrebovať aj čistú handru, alebo plienku (nepoužitú), gázu, alebo niečo podobné, s čím z karfiolu vyžmýkaš vodu.

Ingrediencie:

Na 2 dávky cesta potrebuješ:

  • 1 celý karfiol
  • 2-3 vajíčka
  • 100 – 150 g tvrdého syra (napr. parmezánu) 

Na 1 pizzu ti stačí aj polovica karfiolu, no keď už sa s tým trápiš, je rozumné si urobiť 2 dávky a jednu zamraziť na inokedy.

Postup:

Karfiol rozoberieš/rozkrájaš na menšie kúsky a povaríš asi 20 minút. Keď sa dovarí, odleješ vodu a podrvíš ho na kašu. Táto kaša bude obsahovať veľa vody – viac ako by si si na prvý pohľad pomyslel. Preto ju potrebuješ dať do utierky a vyžmýkať z nej čo najviac.

Toto je naozaj kritická fáza – ak to neurobíš poriadne, budeš mať polotekutú pizzu a na chrumkavú kôru môžeš zabudnúť.

Do toho, čo ti po vyžmýkaní ostalo, primiešaš strúhaný syr a vajíčka a rukou to rozmiesiš. A to je všetko… cesto na pizzu je hotové! Toto je môj osvedčený postup, no ak by ti to nevyšlo, odporúčam experimentovať s týmito alternatívami:

  • Niekto odporúča rozmixovať karfiol v stolnom mixéry na „karfiolovú ryžu“ ešte pred varením.
  • Miesto tvrdého syra som videl aj odporúčanie použiť mozarellu
  • Do cesta sa niekedy pridáva asi 30ml olivového oleja, ktorý ja väčšinou vynechávam

Pečenie cesta:

Pizzu pečieš vždy najprv samotnú (iba cesto) po dobu 30-35 minút na teplote 200°C. Potom ju natrieš „omáčkou“, ktorá väčšinou obsahuje paradajky. Prikladám ti aj svoj osvedčený recept na túto turbo-antioxidačnú omáčku:

Paradajková omáčka na pizzu

Na panvicu pridáš olej (ja používam kokosový, alebo ghee) a keď už je rozpálená, prihadzuješ na drobno nakrájanú cibuľu. Osmažíš ju „do priesvitna“ a pridávaš paradajky. V závislosti od veľkosti používam tak 4-5 ks na jednu pizzu. Krájam ich cca na takú veľkosť ako keby išli do šalátu. Zároveň s nimi prídávam aj kurkumu, asi tak za 1PL (ak na ňu nie si zvyknutý, tak trochu menej).

Cieľom je nechať z rajčín odpariť väčšinu vody, kým nebudú pripomínať omáčku. Ku koncu pridávam tak 4-5 roztlačených strukov cesnaku (ideálne ich nechaj 5-10 min po roztlačení odstáť) a na drobno pokrájané (alebo sušené) bylinky – väčšinou oregano, bazalku, tymián, resp. ich kombináciu.

Samozrejme, je tu priestor na improvizáciu a kľudne si môžeš omáčku vytvoriť podľa seba. Keď už máš hotové cesto potreté omáčkou, môžeš pridávať ingrediencie podľa ľubovôle. Prikladám ti 2 z mojich osvedčených improvizovaných receptov, ktoré boli naozaj extrémne dobré:

Slaninkovo-špenátová pizza

Na túto som použil jediné 3 ingrediencie, ktoré mi v ten deň ostali v chladničke: slaninu, špenát a syr (ten istý, čo išiel do cesta). Jednoduché a tak úžasné! 

DSC_0t024

Postup už vlastne poznáš. Po 30-35min pečenia cesta som pridal spomínanú omáčku, štedro posypal špenátom, poriadne prerastenou slaninou a na vrch som zadelil zvyšok syra, ktorý mi ostal po výrobe cesta. Po cca 10 minútach som z rúry vytiahol túto delikatesu…

Tuniaková pizza

DSC_0040

Taká konzerva tuniaka nájde svoje využitie aj pri výrobe pizze. Postup (cesto a omáčka) je rovnaký ako pri slaninkovej. Po pol hodinke pečenia cesta som pridal konzervu tuniaka (vo vlastnej štave, ktorej som sa dôkladne zbavil), kápiu nakrájanú na krúžky, nakrájané olivy a nejaký ten syr (v tomto prípade to bol neúdený zrejúci ovčí syr).

Výsledok? Absolútne mňamózny! Túto pizzu treba väčšinou jesť príborom – klasický spôsob „do ruky“ nefunguje, keďže na relatívne tenké cesto naložím takú dávku ingrediencií, že to proste neunesie.

Neviem ako tebe, ale mne to vôbec nevadí. Tá chuť je podľa mňa minimálne tak dobrá ako klasická pizza – vlastne si myslím, že pizzu by mali tvoriť hlavne tie veci, ktorú na ňu nahádžeš a nie samotné cesto. A to je všetko!

Takto nejako vyzerajú „návody“ (nie recepty) v mojej publikácií Kuchyňa Pračloveka. Ak prídeš na nejaký iný, obzvlášť delikátny recept, neváhaj sa oň podeliť v komentároch.

Zdieľaj tento článok...

podobné články