Ako často cvičí Moderný Pračlovek?

Pohyb

V dnešnom vydaní „Opýtaj sa pračloveka“ sa budem venovať jednej z najčastejších otázok od mojich čitateľov: „Ako často cvičíš?“. Častejšie som dostával hádam už len otázku „Čo mám jesť?“, ktorú som do detailov vysvetlil formou publikácie Kuchyňa Pračloveka.

Dnes by som rád vyriešil túto večnú dilemu ohľadom cvičenia, ktorú máš možno aj ty. Ako to už u mňa býva zvykom, definitívnej odpovede sa ani tento raz nedočkáš. Ona totiž neexistuje. Čítaj ďalej a zistíš prečo…

Na túto otázku je typická moja protiotázka: Čo pokladáš za cvičenie? Ak ti poviem, že „cvičím“ priemerne 15 minút za deň, uveríš mi? Niekedy to je pol hodina, inokedy „necvičím“ vôbec. Ako sa teda udržiavam v dobrej kondícií a zdraví? Ako som si vybudoval svoj silový základ a rozsah pohybu?

Aby sme sa dopracovali k odpovediam, mali by sme si v prvom rade zadefinovať, čo to vlastne cvičenie je. Podľa mňa je cvičenie len iný názov pre tréning. Pre mňa to znamená, že prídem do telocvične s jasnou predstavou, čo budem robiť.

Viem aké „cviky“ (viac sa mi páči pomenovanie „pohyby“) budem vykonávať, v akej intenzite a koľko opakovaní / sérií. A tu je pes zakopaný. Takýto tréning totiž vykonávam iba málokedy.

Z času na čas si zostavím tréningový plán založený na mojich cieľoch – či už ide o nejaký silový, či koordinačný prvok, alebo budovanie rozsahu v nejakom pohybe – a pevne sa ho držím. Mám rád rutinu. No spravidla mi to dlhšie ako 3 týždne nevydrží.

Rovnako ako rutinu mám totiž rád aj improvizáciu. Chcem sa hrať. Chcem využiť svoju silu a mobilitu v praxi. Chcem si užívať ten nával endorfínov, keď objavím nový pohyb, alebo sekvenciu pohybov. Chcem skúmať možnosti a hranice svojho tela. Som nespútaný živočích a takto mi to vyhovuje.

Nechcem byť ako škrečok v kolese. Keď vidím tie rady bežiacich pásov v posilke, až mi príde ľúto tých, čo sa na nich trápia. Aby zahnali nudu sa počas „cvičenia“ pozerajú na telku, alebo dokonca ťukajú do telefónu. Kde je radosť z pohybu? Ako dokáže takto človek vnímať svoje telo?

Ale už odbáčam od témy… aby som sa ku nej vrátil, poviem ti niečo o tom, ako často sa hýbem. Na túto otázku je už odpoveď veľmi jednoduchá a jednoznačná: čo najviac. Hoci teraz, keď píšem tento článok, musím sedieť/stáť pri počítači, snažím sa byť v pohybe v rámci možností čo najviac.

Podľa toho, čo mi pracovná stanica umožňuje mením polohu čo najčastejšie – chvíľu sedím v tureckom sede, potom sa zapriem o operadlá, nadvihnem zadok silou rúk a trupu a dám sa do poldrepu (jedna noha pod zadkom, druhá predo mnou kolenom pri hrudníku). Potom chvíľu „klasicky“ sedím a chodidlo si masírujem tvrdou loptičkou, ktorú mám pod nohami. Potom sa dám do drepu a ak mi stolička umožňuje, tak si kľaknem / sadnem na päty.

Aspoň raz za pol hodinu vstanem a reálne sa rozhýbem, zavesím, umyjem riad, či vynesiem smeti (schody dávam vždy po dvoch), alebo si dám jedno z mojich obľúbených mobilizačných a kĺbovo-vyživovacích pohybov, aby som netuhol.

Môj kompletný návod – online kurz Zatoč so sedením, kde sa naučíš ako si zorganizovať pracovnú stanicu, aké pohyby robiť počas prestávok, aké polohy využiť na prácu, atď – nájdeš v Akadémií Pračloveka.

Len tak pomimo – ak si myslíš, že sa dokážeš sústrediť na svoju prácu dlhšie ako hodinu v jednom kuse, tak si nabudúce všimni, kedy si začneš prezerať emaily, prípadne videá s mačiatkami a radšej si miesto toho daj pauzu, vstaň a rozhýb sa. Urobíš radosť svojmu telu, svojim očiam (ktoré rozhodne nie sú stavané na zaostrovanie do jednej vzdialenosti po celý deň) a aj svojmu šéfovi, keďže budeš produktívnejší.

Aspoň raz za deň si dám polhodinovú prechádzku (počas ktorej často počúvam audioknihy / podcasty) a ak niekam musím ísť, vždy si rozmyslím, či tam naozaj potrebujem ísť autom, alebo sa radšej prejdem.

Počas chôdze balansujem po okrajoch chodníka, preskakujem prekážky, keď čakám na semafore, tak sa naťahujem – skrátka robím veci, ktoré sa bežnému človeku zdajú divné. Ja sa hrám a neriešim. Toto všetko si už moje telo pýta bez toho, aby som nad tým musel uvažovať.

Za tie roky skúmania pohybu som si totiž vypestoval dostatočné vnímanie na to, aby som vedel načúvať svojmu telu a keď si pýta pohybovú výživu v podobe vlnenia chrbticou, otvorenia bedier, visenia, alebo čohokoľvek iného, proste mu ju doprajem. Ak si mu ju dlho odopieral a jeho signály ignoroval, nečuduj sa, že ich už necítiš.

„Normálny“ (modernou dobou nezdegenovaný) človek proste 8 hodín (povedal by som, že ani hodinu) vkuse sedieť nevydrží, to je fakt.

Samozrejme, okrem týchto malých pohybov rozkúskovaných do celého dňa je tu aj čas, ktorý strávim aktívnym pohybom vonku, alebo telocvični. V bežný deň to je tak 1-2 hodiny času strávených aktívnym pohybom.

Zdôrazňujem slovíčko pohyb, nie cvičenie. Z tohto času trávim nejakú dobu prácou na svojich aktuálnych cieľoch. S ich dosiahnutím sa nikam neponáhľam. Radšej si užívam cestu a uistím sa, že každý deň pre ne niečo, aj keď málo, urobím.

V čase písania tohto článku to je napríklad (medzi inými) stojka a zhyb na jednej ruke. Znamená to, že ako prvé urobím nejaké tie negatívne, alebo asistované zhyby na jednej ruke, pracujem na sile lopatiek, či úchopu a dám si aspoň pár sérií náklonov na každú stranu v stojke. Ak nemám „stojkový deň“, vrátim sa ku základom na dvoch rukách a kľudne aj ku stene.

Tajomstvo úspechu (nie len v pohybe) spočíva práve v týchto maličkých, no za to pravidelných činoch, ktoré sa za dlhé roky nazbierajú.

Potom, ako som si odmakal svoje „potrebné minimum“, robím to, na čo mám práve chuť. Niekedy sa hrám na kruhoch, či na hrazde a osviežujem staré pohybové vzory. Potom sa chvíľu pohrám na zemi a objavujem nové možnosti pohybu, prípadne si opakujem novo naučené pohyby (aktuálne napr. zo súčasného tanca), aby som ich ukotvil v pamäti. Potom si možno zoberiem palice, pojky, alebo iný predmet a učím sa s ním narábať.

Neustále sa snažím zlepšovať svoju koordináciu, ktorú vnímam ako lepidlo, spájajúce rôzne pohybové prvky do jedného celku. Keď sa chcem vybúriť, zoberiem kladivo a búšim s ním do pneumatiky, alebo trieskam lodným lanom. Na chvíľu sa zastavím pri olympijskej tyči a dám si s ňou zopár drepov, alebo výpadov. Opakovania a série už ani nerátam, na čase mi tiež nezáleží.

Takto nejako to vyzerá v môj bežný deň. Už chápeš, prečo neviem odpovedať na túto jednoduchú otázku? Ak by si si z tohto článku mal zobrať niečo do svojho života, nech je to toto:

Hýb sa čo najčastejšie. Nepoužívaj výťah. Nechaj auto odpočívať a prejdi sa, aspoň sa vyhneš zápche. Občas vylez na strom a správaj sa ako dieťa. Navštív kurz tanca, bojových umení, či vzpierania, no neostávaj s jedným druhom pohybu dlhodobo. Objav svoje hranice a pracuj na ich posúvaní.

Ak sa chceš naučiť uvažovať podobne a hľadáš inšpiráciu a návody, určite sa pridaj do mojej online Akadémie, kde nájdeš kurzy, tréningy a ďalšie výživné zdroje.

Zdieľaj tento článok...

podobné články